Strižné zóny
Stavba strižných zón
Deformácia nebýva zvyčajne v horninovom prostredí rozšírená homogénne. Častejším prípadom je jej lokalizácia do úzkej deformovanej zóny tabulárneho tvaru označovanej ako strižná zóna, ktorá oddeľuje relatívne menej deformované alebo celkom nedeformované bloky (obr. 1 a foto 1A a B). Aj v samotnej strižnej zóne je deformácia heterogénna, smerom od centra k okrajom jej intenzita klesá. Všeobecne strižná zóna predstavuje zónu lokalizovanej strižnej deformácie premenlivej hrúbky, ktorá môže vykazovať aj znaky objemovej zmeny (dilatácia alebo kompakcia). Definície strižných zón v literatúre nie sú jednotné, často sa pod týmto termínom chápe synonymne duktilná resp. plastická strižná zóna, čím sa jasne odlišuje od zlomu, ktorý predstavuje typ krehkej strižnej zóny.
Každá strižná zóna je rovnako ako klasický zlom vymedzená nedeformovanými stenami (angl. shear zone walls) alebo blokmi, medzi ktorými nastáva pohyb. Ten možno kinematicky klasifikovať podobne ako pri krehkých zlomoch (pokles, prešmyk a bočný posun). Niektorí autori uvádzajú, že hranicou strižnej zóny je oblasť, kde je novovzniknutá foliácia orientovaná k stredu zóny pod uhlom 45° a menej (foto 1B).
Strižné zóny sú klasifikované na základe kinematiky ako koaxiálne (čistý strih), nekoaxiálne (jednoduchý strih) a zmiešané (transpresné alebo transtenzné). Aj keď vo väčšine strižných zón prevláda mechanizmus jednoduchého strihu, sú známe aj zóny s prevládajúcim čistým strihom (dilatačné a kompakčné zóny). Strižné zóny tiež možno klasifikovať na základe deformačného mechanizmu (krehké, krehko-plastické a plastické, obr.1). Ideálna strižná zóna má dokonale planárne hranice oddeľujúce ju od nedeformovaných hornín a vykazuje deformáciu jednoduchým strihom.
Obr. 1: A) Vzťah medzi deformačnými mechanizmami a prepojením zlomov a duktilných strižných zón. Prechod medzi zlomami a duktilnými strižnými zónami je pozvoľný a prebieha v zóne hrubej niekoľko kilometrov (upravené podľa Alsop a Holdsworth, 2004). B) Blokdiagram znázorňujúci strižnú zónu prešmykového charakteru. Sivou farbou vyznačená strižná zóna, bielou nedeformované steny. Prevzaté z práce Pelech & Hók (2017).
Krehké strižné zóny sa nachádzajú vo vrchnej kôre. Dominujú im krehké deformačné mechanizmy ako kataklastický tok (mikrofrakturácia, šmykové trenie na hraniciach zŕn, rotácia pevných zŕn a ich fragmentov). Krehké strižné zóny sa v praxi označujú ako zlomy. Pri prechode krehko-plastickej hranice sa časť odolnejších minerálov správa ešte krehko, kým zvyšok už môže prejavovať duktilný charakter. O celkových podmienkach potom hovoríme ako o duktilných resp. semiduktilných. V kremenno-živcových horninách pri teplotách medzi 300°Ca 450°C sa môže živec správať krehko, zatiaľ čo kremeň bude plastický. Pre krehko-duktilné strižné zóny je okrem plastického správania typická aj prítomnosť šmykových plôch (zlomov) a žíl. Duktilné strižné zóny sa vyskytujú v hlbšej časti kôry pod úrovňou krehko-plastického rozhrania (angl. brittle-ductile transition t.j. 300 – 450°). Dominuje im mechanizmus plastického toku a na makroskopickej úrovni (odkryvu) v nej nemožno pozorovať nespojitú deformáciu (zlomy). Napriek tomu často ešte obsahujú krehké častice (porfyroklasty) ako sú fragmenty živcov alebo granátov.
Hrúbka strižných zón môže dosahovať od niekoľkých centimetrov po desiatky km (napr. hrúbka hrádocko-zlatníckej línie v Považskom Inovci varíruje naprieč pohorím v rozmedzí niekoľkých desiatok až cez viac než 500 m). Hranica strižnej zóny sa môže nachádzať v nedeformovaných horninách alebo môže nadväzovať na inú strižnú zónu. Ukončenie strižných zón môže mať komplikovanú stavbu tzv. konského chvosta, resp. kontrakčného imbrikovaného vejára.
Z hľadiska interpretácie kinematiky je optimálne pozorovať strižnú zónu v reze XZ deformačného elipsoidu. Správne orientovaný pohľad na odkryv je kolmý na foliáciu strižnej zóny a rovnobežný s lineáciou natiahnutia (angl. stretching lineation), ktorá je súhlasná so smerom pohybu v strižnej zóne. Takýto rez poskytuje najlepšie podmienky pozorovania rotačného komponentu deformácie (obr. 1B).
Kinematické indikátory
Kinematický indikátor zmyslu deformácie je štruktúra, ktorá vznikla pri deformačných procesoch a jej geometria indikuje progresívnu rotáciu osí konečnej deformácie vzhľadom na hlavné kinematické osi alebo rovinu strihu. S termínom kinematický indikátor (angl. kinematic indicator) je synonymný aj termín indikátor zmyslu strihu (angl. shear-sense idicator). Indikátormi deformácie sú vždy objekty, ktorých tvar pred deformáciou je nám známy. Smer pohybu kôrových blokov je možné určiť podľa orientácie planárnych a lineárnych deformačných štruktúrnych prvkov. Na určenie zmyslu pohybu (relatívneho pohybu bloku vzhľadom k susednému bloku) sú najvhodnejšie asymetrické štruktúry, teda štruktúry s nízkou symetriou. Ich tvar súvisí s rotačným komponentom (faktom, že objekty v dôsledku deformácie rotujú v prednostnom smere) a nekoaxialitou deformácie. Pri nekoaxiálnej deformácii je deformačná dráha častíc asymetrická (monoklinická). Pri koaxiálnej deformácii sú deformačné dráhy častíc symetrické a aj výsledné štruktúry sú viac súmerné (rombická symetria). Možno rozlišovať planárne a lineárne kinematické indikátory.
Planárne kinematické indikátory
Planárne indikátory možno sledovať naprieč strižnou zónou, kde sa smerom od okrajov k jej stredu sigmoidálne ohýbajú v smere zmyslu strihu. Smer ohybu foliácie od okrajov do vnútra strižnej zóny je zvyčajne dobrým kinematickým indikátorom. Veľmi dobrým indikátorom je tiež ohýbanie oporných horizontov (markerov) alebo starších štruktúr ako sú pegmatitové dajky alebo žily. Sledovaním odstupu týchto štruktúr je možné presne zmerať aj veľkosť posunu medzi pôvodne spojitými bodmi v strižnej zóne (foto 1A). Avšak pri širších strižných zónach nie je často možné definovať hranice strižnej zóny a oporné horizonty môžu byť veľmi zriedkavé alebo celkom chýbať. V takom prípade je potrebné použiť iné kritéria na určenie zmyslu pohybu.
S-C štruktúry, strižné pásy
Horniny, ktoré zaznamenávajú viacero fáz deformácie môžu mať vyvinuté dve aj viac rozlične vyvinutých foliácií. V prípade prítomnosti dvoch planárnych anizotropií, mladšia foliácia môže staršiu pretínať a deformovať ju. Keď úzke planárne plochy strihu pretínajú a deformujú staršiu foliáciu, je táto označovaná ako S-C stavba, resp. S-C foliácia (obr. 2A; niekedy používané aj ako S/C). Plochy S (fr. schistosité) sú najčastejšie zvyškami staršej vrstvovitosti alebo kliváže, ktorá vznikla v dôsledku sploštenia. Plochy C (fr. cisellament), predstavujú zóny strihu sub-paralelné s pôsobiacim napätím blízkej strižnej zóny. Plochy S pri tom rotujú do roviny plôch C, teda s narastajúcou progresívnou deformáciou sa uhol medzi plochami S a C zmenšuje. S-C štruktúry môžu vznikať v rôznych horninách, časté sú v deformovaných granitoidoch, tiež v metamorfovaných horninách nižšieho stupňa (fylity, svory) alebo v deformovaných slienitých sedimentárnych horninách. Ich hrúbka sa pohybuje rádovo v mm až cm (foto 1C).
Obr. 2: Znázornenie S/C stavby a C/C’ stavby. A: S/C-štruktúra, kde plochy C predstavujú zóny strihu rovnobežné s hlavným strihom strižnej zóny, plochy S, predstavujú ohýbané plochy staršej foliácie (najčastejšie pôvodnej kliváže). B: C-C’ štruktúra, popri S a C plochách vidno aj C’ pásy, ktoré sú extenznými kink pásmi - plochami sekundárneho strihu syntetické s hlavným strihom.
Strižné pásy, niekedy označované ako asymetrická extenzná krenulačná kliváž, C’-pásy alebo extenzné kink pásy (angl. shear bands; obr. 2B) sú štruktúry extenzne deformujúce pôvodnú kliváž alebo vrstvovitosť menšími strižnými zónami. Na rozdiel od krenulačnej kliváže nie sú viazané na vrásovú deformáciu a vznikajú pod ostrým uhlom synteticky k hlavnému strihu. Bývajú od niekoľko mm po desiatky cm široké. Sú menej súvislé ako C-pásy v S-C štruktúrach. Môžu byť ťažko odlíšiteľné od klasickej krenulačnej kliváže, najmä v súboroch detailne zvrásnených hornín s výraznou foliáciou, ktorých šikmé rezy majú rovnakú geometriu ako strižné pásy. Ku chybnej interpretácii týchto štruktúr môže najčastejšie dochádzať v oblastiach postihnutých viacerými fázami deformácie, kde sú staršie planárne štruktúry bežne zvrásnené.
Lineárne kinematické indikátory
Porfyroklastické systémy
Horniny postihnuté deformáciou sa označujú ako tektonity. Mylonit je označenie súdržného tektonitu s podielom 50 – 90 % základnej hmoty, s rozoznateľnou foliáciou, možným výskytom porfyroklastov a typickou redukciou veľkosti zŕn pôvodnej horniny, pričom súčasná rekryštalizácia neprekračuje pôvodnú zrnitosť horniny. Mylonity vznikajú pri prevažne plastickej deformácii. Kataklazit je kohezívny tektonit s neusporiadanou štruktúrou, v ktorom dominuje tektonická redukcia veľkosti zŕn pôvodnej horniny. Vzniká prevažne pri krehkej deformácii. Minerálne zrná v tektonitoch možno rozdeliť na dva typy – prorfyroklasty a porfyroblasty. Ide o relatívne väčšie kryštály, ktoré sa nachádzajú v jemnozrnnejšej základnej hmote. Porfyroklasty (z gr. porphyro- kryštál a klastos- lámať) sú výsledkom rozpadu – zjemňovania zŕn v základnej hmote. Sú väčšinou typické pre mylonity a kataklazity, môžu byť tiež reliktnou štruktúrou po hrubozrnnejších horninách. Väčšinou sú tvorené živcom, granátom, sľudou, amfibolom, pyroxénom a zriedkavo aj kremeňom. Porfyroblasty (z gr. blasis- rásť) vznikli rastom kryštálov v jemnozrnnejšej základnej hmote. K rastu kryštálov dochádzalo v pevnom stave (nebola prítomná tavenina). Bežne sa v nich nachádzajú inklúzie tvorené materiálom foliácie základnej hmoty, ktorá ich obklopovala (tzv. interná foliácia). Ak vytvárajú relikty internej foliácie výrazné rotačné štruktúry, označujú sa ako štruktúry snehových gúľ (angl. snowball structure). Ak možno sledovať aj vonkajšiu foliáciu okolitej základnej hmoty, porovnanie vzájomnej orientácie týchto foliácií umožňuje uvažovať o relatívnej rotácii porfyroblastov a základnej hmoty. Porfyroblasty sú typické pre metamorfované horniny ako fylity, svory a ruly. V niektorých prípadoch, napr. ak sú pôvodné svory a ruly mylonitizované môžu sa staršie porfyroblasty zmeniť na porfyroklasty.
Porfyroklasty sú v deformovaných mylonitoch často obaľované rekryštalizovaným materiálom. Ak má tento materiál rovnaké zloženie ako porfyroklasty, označuje sa ako lem (angl. mantle) a štruktúry ako porfyroklasty s lemom (angl. mantled porphyroclasts). Porfyroklasty s lemom sú častejšie ako porfyroklasty obklopené materiálom odlišného zloženia. Ak má materiál odlišné minerálne zloženie, zužujúce sa štruktúry priľahlé k porfyroklastom sa označujú ako tlakové resp. deformačné tiene (angl. strain shadows) a ako celok porfyroklasty s tlakovými tieňmi (angl. porphyroclast with strain shadows). Keďže priamo v teréne nie je vždy možné jednoznačne zistiť či je minerálne zloženie materiálu obklopujúceho porfyroklast totožné alebo odlišné používa sa pre tieto štruktúry viacero všeobecných pomenovaní napr. minerálne „chvosty“, stopy (ang. trails) alebo „krídla“ (angl. winged inclusions).
Pri interpretácii kinematického charakteru strižnej zóny na základe porfyroklastických systémov je dôležité brať ohľad na nasledovné podmienky:
- veľkosť zŕn základnej hmoty musí byť menšia ako je veľkosť skúmaných porfyroklastov;
- štruktúra základnej hmoty musí byť rovnorodá;
- symetria porfyroklastu a jeho ramien vznikala počas jednej deformačnej fázy a nemôže byť výsledkom „naloženej“ deformácie;
- tlakové tiene porfyroklastov musia byť dostatočne dlhé na to aby nimi bolo možné preložiť referenčnú stredovú líniu;
- pozorovanie je nutné uskutočňovať v rezoch kolmých na foliáciu a rovnobežných so lináciou natiahnutia.
Jednoduchý strih (nekoaxiálna deformácia) vo vnútri strižnej zóny má za následok nerovnorodý tok horninového materiálu a rotáciu objektov okolo osi kolmej na rovinu XZ, v spojení s rekryštalizáciou tak dochádza k vzniku asymetrických štruktúr, ktoré možno úspešne použiť na interpretáciu zmyslu strihu. Pri kryštalo-plastickej deformácii dochádza v okrajových častiach porfyroklastov ku vzniku mriežkových defektov. Vznikajúce napätie sa uvoľňuje dynamickou rekryštalizáciou pričom dochádza k vzniku a narastaniu minerálneho lemu okolo porfyroklastu. Porfyrokasty tvoria podlhovasté, eliptické alebo kruhové kryštály, lem tvorí polykryštalický materiál. Defomačné tiene sú vždy menej pevné ako porfyroklast a budú podliehať pri progresívnej deformácii tvarovým zmenám. Tvar deformačných tieňov a jeho vzťah k foliácii strižnej zóny sú dva hlavné parametre na základe ktorých možno vyčleniť sigma klasty (σ) (obr. 3) a delta klasty (δ) (obr. 4).
Obr. 3: Rôzne typy sigma klastov. Vľavo sigma klasty a-typu deformované pri ľavom (sinistrálnom) strihu. A: tvorený izometrickým kryštálom; B: eliptickým kryštálom; C: podlhovastým kryštálom. D: sigma klast b-typu so zvýraznenou okolitou foliáciou S a C.
Sigma klast (σ klast, obr. 3; foto 1D – F) má schodíkovitú stavbu, lem sa smerom od klastu stenčuje a je rovnobežný so strihom strižnej zóny. „Schody“ (angl. stair-step) vždy vedú smerom hore v smere strihu. Lem sigma klastu nikdy neprechádza za stredovú líniu a pripomína tvar gréckeho písmena sigma (σ). V prípade, že je klast eliptického tvaru, jeho dlhšia os je k strihu orientovaná antiteticky (šikmo ku generálnemu strihu v strižnej zóne). Sigma klasty sú častejšie viazané na podlhovasté (eliptické) porfyroklasty, majú relatívne vyššiu mieru rekryštalizácie (dodáva lemu viac materiálu) a nižšiu deformáciu.
Sigma klasty sa delia na dve geneticky odlišné skupiny. Prvá označená ako sigma-a typ predstavuje typ nachádzajúci sa v jemnozrnnejšej základnej hmote. Foliácia má generálne jednotnú orientáciu (obr. 3A), vo väčšej vzdialenosti od porfyroklastov je rovnobežná s ich okrajmi. Tento typ, ktorý bol opisovaný v predošlom odstavci, je vhodným a jednoznačným kinematickým indikátorom. Druhý typ označovaný ako sigma-b typ je obklopený foliáciou S-C a tvorí súčasť takýchto štruktúr (spolu s ktorými ho možno použiť ako kinematický indikátor).
Obr. 4: Stavba delta klastu tvoreného izometrickým kryštálom (vľavo) a eliptickým kryštálom (vpravo) deformovanom pri ľavostrannom strihu a ich orientácia voči foliácii strižnej zóny.
Delta klast (δ klast, obr. 4 a foto 1G) má tenší lem (deformačný tieň), ktorý obaľuje klast a prechádza až za stredovú líniu. Tvar lemu sa podobá na grécke písmeno delta (δ). Lem je rovnobežný s rovinou strihu až vo väčšej vzdialenosti od klastu, keďže základná hmota obklopujúca klast rotovala v jeho bezprostrednom okolí spolu s ním a zdanlivo zatiekla medzi klast a jeho lem, kde vznikol trojuholníkový priestor vyplnený základnou hmotou, niekedy označovaný ako záliv. Pri analýze tohto typu štruktúr je potrebné pozorovať lem v bezprostrednom okolí klastu (overenie prítomnosti zálivov) ale aj ďalej aby bolo jasné či lem pretína stredovú líniu alebo nie. V prípade, že je klast eliptického tvaru, resp. jeho dlhšia os je orientovaná šikmo synteticky (teda opačne ako pri sigma klastoch). Sigma klasty sú častejšie tvorené izometrickými porfyroklastmi, vznikajú pri nižšej miere rekryštalizácie (dodáva lemu menej materiálu) a väčšej deformácii.
Obr. 5: A) Fí klasty tvorené eliptickým (hore) a izometrickým kryštálom (dole). B) Théta klast nie je vhodný ako kinematický indikátor rovnako ako fí klasty. Komplexný porfyroklast (vpravo dole) vznikajúci pri ľavom strihu.
Deformačné tienie (lem) fí klastu (Φ klast, obr. 5A) je usporiadaný symetricky okolo stredovej línie tak, že pripomína grécke písmeno Φ. Tento typ klastu sa nedá použiť ako kinematický indikátor. Najmä v prípade, že má porfyroklast široký lem môže dochádzať k vzniku takýchto foriem aj pri jednoduchom strihu. Môže sa tiež vyskytovať ako prechodný tvar pri rotácii porfyroklastu. Dokladovanie čistého strihu iba prítomnosťou fí klastov preto nie je vždy dostačujúcim argumentom. Niektoré porfyroklasty môžu mať lem tvoriaci kruhovú alebo eliptickú obrubu klastu bez výraznej asymetrie. Takéto štruktúry sú označované ako théta klasty (θ klast) a rovnako nie sú použiteľné ako kinematický indikátor (obr. 5B). Posledným typom porfyroklastov sú komplexné porfyroklasty, ktoré majú viac než jeden pár ramien (obr. 5C). Môžu vznikať buď z podlhovastých porfyroklastov pri rotácii v dôsledku tvorby sekundárnych ramien, alebo pri progresívnej rotácii delta klastov, ktorých krídla, pri pokračujúcej rotácii už nemôžu ďalej narastať prijímaním rekryštalizovaného materiálu z porfyroklastu, nový rekryštalizovaný materiál preto vytvára nové krídla.
Obr. 6: Rôzne modely vývoja izometrických porfyroklastov pri ľavom strihu (upravené podľa Passchiera a Simpsona, 1986). Hore: postupný vývoj sigma (1, 2) na fí klasty (3). Dole: postupný vývoj delta klastu (4) z počiatočného théta (1) a sigma klastov (2, 3) pri vyššej miere rotácie klastu.
Počas jednoduchého strihu porfyroklasty rotujú rovnakým smerom, ale rýchlosť rotácie je závislá na ich tvare, orientácii a reologickom kontraste voči základnej hmote. Pri nízkom reologickom kontraste medzi základnou hmotou a porfyroklastom nedochádza k vzniku ramien, ale transformácii objektu do tenkej vrstvy rovnobežnej s plochou strihu strižnej zóny. Pri väčšom reologickom kontraste dochádza pri progresívnej deformácii v počiatočných fázach deformácie k postupnému vývoju sigma klastov (obr. 6). Neskoršia deformácia spôsobuje postupnú zmenu tvaru cez fí klast na delta klast, ktorý predstavuje neskorší stav deformácie. Pokračovaním deformácie delta klastu môže vzniknúť komplexný porfyroklast. Prítomnosť sigma aj delta klastov v jednom odkryve môže byť dôsledkom odlišnej miery narastania deformačných tieňov, odlišného času ich vzniku alebo nehomogenity v strižnej zóne. Z terénnych pozorovaní (v reze XZ deformačného elipsoidu) je zrejmé, že sigma klasty vznikajú prevažne z podlhovastých minerálov (napr. živce), zatiaľ čo delta klasty sú typické pre okrúhle (izoemetrické) minerály (napr. granáty).
Za vhodných podmienok dochádza pri deformácii v strižnej zóne pri krehko-plastických podmienkach k lámaniu a presunu klastov alebo zŕn kryštálov. Takýto jav podporuje zvýšený reologický kontrast medzi základnou hmotou a klastami. Lámanie (frakturácia) sa môže diať viacerými spôsobmi. V prípade, že sú strižné plochy orientované antiteticky voči hlavnému strihu dochádza k pohybu, ktorý sa často nazýva knihovničkový sklz (angl. bookshelf; obr. 7 A; foto 1H). Inokedy môže dochádzať k syntetickému strihu ktorého kinematický charakter je zrejmejší (obr. 7 B). Kryštály a klasty sa môžu v strižnej zóne lámať aj pri vhodnej orientácii ich štiepateľnosti voči hlavnému strihu. Tento jav je najčastejší pri dobre štiepateľných mineráloch ako je sľuda, živec, amfibol alebo pyroxén (obr. 7 C a D). Pri veľmi vysokých teplotách môže dochádzať v porfyrických horninách, ktoré podliehali pokračujúcej strižnej deformácii k imbrikovanému (škridlovitému) usporiadaniu porfyrických výrastlíc.
Obr. 7: Rôzne typy fraktúrovaných a dislokovaných klastov resp. kryštálov pri pravostrannom (dextrálnom) strihu. A: knihovničkový sklz pôvodne eliptického klastu; B: porfyroklast presunutý syntetickým strihom; C a D: skoršia a neskoršia fáza presunu kryštálu pozdĺž plôch štiepateľnosti (upravené podľa Fossena, 2010 a Ramsaya a Hubera, 2006).
Okrem porfyroklastických systémov je v mikromerítku možné použiť ako kinematický indikátor napríklad aj deformované alebo rotované porfyroblasty.
Sigmoidálne objekty a minerálne ryby
Niektoré porfyroklasty tvorené rigidným minerálnym zrnom môžu byť deformované a rekryštalizované ako celok. Označujú sa ako sigmoidálne objekty. Vznikajú z osamostatnených segmentov asymetrických budín sigmoidálneho tvaru alebo rekryštalizáciou pôvodne hranatých zŕn, úplnou rekryštalizáciou jadier sigma klastov alebo nehomogénnym tokom okolo šošovkovitých minerálnych agregátov. Minerálna ryba (angl. mineral fish) je označenie pre kosoštvorcové porfyroklasty v jemnozrnnejšej základnej hmote mylonitov, ktorých dlhšia os je sklonená pod uhlom 15 – 45° k ploche hlavného strihu strižnej zóny. Minerálne ryby sú často prítomné v S-C mylonitoch. Tvorené sú obyčajne muskovitom, biotitom, kremeňom, turmalínom, K-živcom, granátom alebo pyroxénom, pričom sľudové ryby sú z nich najčastejšie. Vznikajú krehkým a kryštalo-plastickým rozlámaním, resp. budinážou zŕn sľúd. Okraje sľudových rýb sa systematicky ohýbajú od osi klastu v smere strihu v strižnej zóne (obr. 8). Na ploche foliácie možno makroskopicky na sľudových rybách pozorovať výraznejší lesk pri pohľade v smere strihu, ako pri pohľade proti smeru strihu. Časté je ich schodovité usporiadanie. Sú všeobecne považované za dobrý kinematický indikátor.
Obr. 8: Štruktúry typické pre kremenno-živcové mylonity. Minerálne (sľudové) ryby (1); kliváž (2); sigmoidálne objekty (3); dynamicky rekryštalizovaný kremenný agregát (4);pri ľavostrannom strihu (upravené podľa Fossen, 2010).
Kvadrantové štruktúry
Prítomnosť klastov alebo šošoviek reologicky odlišného materiálu v strižnej zóne má za následok zmenu deformačného poľa v okolitej základnej hmote. Deformáciu okolo objektov v strižnej zóne možno niekedy charakterizovať na základe rozličných štruktúr tak, že priestor okolo týchto objektov je rozdelený na extenzné a kompresné kvadranty, každý s typickými štruktúrami poukazujúcimi na daný režim deformácie. Kvadrantové štruktúry (angl. quarter structures) môžu byť cenným kinematickým indikátorom najmä pre porfyroklasty bez deformačných tieňov. Niektoré z týchto štruktúr sú však pozorovateľné iba v mikromerítku. Pri analýze tohto typu štruktúr je potrebné sledovať zhrubnutie alebo stenčenie okolia objektov a zmenu tvaru alebo rotáciu foliácie. Stenčenie často spojené s rekryštalizáciou je znakom kontrakcie, naopak zhrubnutie alebo vrásy sú častým sprievodným javom extenzie. Sektorové vrásy (obr. 9A, angl. quarter folds) sú vrásy vyvinuté vo foliácii obklopujúcej rigídne objekty. K ich vývoju zrejme dochádza ohýbaním foliácie v extenznom sektore deformácie počas progresívnej deformácie. Sektorové povlaky (obr. 9B, angl. quarter mats) sú tvorené materiálom, ktorý bol rozpúšťaný v kompresných kvadrantoch a následne precipitoval za vzniku jemnozrnného polykryštalického materiálu v extenzných kvadrantoch. V skracovaných kvadrantoch môže po odstránení kremeňa zostávať povlak menej rozpustných fylosilikátov.
Obr. 9: Kvadrantové štruktúry vznikajúce pri pravostrannom pohybe. A) sektorové vrásy. B) sektorové povlaky fylosilikátov (upravné podľa Fossen, 2010).
Autor: Mgr. Ondrej Pelech, PhD.